Pozorovanie divokých zvierat so sprievodcom aj v roku 2026

  Hlavným zmyslom organizovania týchto akcii je priblížiť verejnosti krásy živej prírody. Pod vedením skúseného sprievodcu zbaviť verejnosť strachu z medveďov. V praxi ukázať ako sa treba správať v území s výskytom medveďa a eliminovať riziko nebezpečnej situácie na nulu. Prvá akcia: Pozorovanie divokých zvierat so sprievodcom v tomto roku, ktorá je určená pre verejnosť, je za nami. Pozrite si príbeh očami 13 ročného Lucasa Hlada, ktorý sa jej zúčastnil:

  "V nedeľu, 31.5.2026 som prijal pozvanie môjho spolužiaka Janka Uhrina na pozorovanie zvierat. Lákali ma hlavne medvede, ktoré Janko sľuboval, že budú. Vstával som skoro ráno, už pred pol treťou, aby sme ešte za tmy vystúpili z auta za dedinou Ponická Lehôtka. Cestou sme načúvali hlasy vtákov, hlavne piť-pi-riť, ktorým sa ozýva Prepelica poľná. Keď sme vystúpili, vtáky už spievali vo veľkom. Náš sprievodca Jankov otec nám vysvetľoval ako spieva Strnádka žltá, Drozd plavý, sýkorka a ďalšie druhy. Už po pár metroch sme videli srnku, o chvíľu v diaľke veľkú čriedu jeleníc a dve líšky. Netrvalo dlho a spozorovali sme medveďa. Jankov otec povedal, že je to samec, ktorý hľadá samice, pretože sa vôbec nepasie, len chodí hore-dolu po lúke s hlavou zaborenou v tráve a hľadá pach samice. To svedčí o tom, že sa začala medvedia ruja. Medveď zišiel do dolinky pod nami a my sme pokračovali svojou cestou. Videli sme niekoľko sŕn a srncov aj menšiu čriedu jeleníc s mláďatkom".

  "Prešli sme popri dome na Ratajovej Pôlči, za ktorým sme opäť uvideli medveďa. Náš sprievodca nám povedal, že je to ten istý samec, ktorý prešiel rovnobežne spolu s nami susednou dolinkou a tu sme sa stretli. Medveď išiel po ceste, až nám zišiel z dohľadu a my sme pokračovali ďalej. Keď sme boli presne na mieste, kde sa nám stratil, kamarát Miško ho zbadal a povedal, že medveď je stále tu. A tu sa nám ukázal v plnej kráse. Bol od nás vzdialený cca 60 metrov, vôbec nedvíhal hlavu z trávy, iba chodil hore dolu svojim ťarbavým, ťažkopádnym krokom. V tej chvíli sme videli aký je mohutný. Ťažkým krokom "nabral kurz" priamo na nás, pretože o nás vôbec nevedel. Trochu sme ustúpili, ale medveď sa stále približoval. Keď bol od nás vzdialený 40 – 50 metrov tak sa Jankov otec rozhodol, že kvôli bezpečnosti ho už bližšie k nám nepustíme a že sa mu musíme ukázať. Potichu nám vysvetlil, že nás nechce vystaviť nebezpečnej situácii. Nahlas zahmkal, ale medveď to asi nepočul. Zahmkal znovu a medveď konečne zodvihol hlavu a uprene sa na nás zahľadel. Ale odísť sa mu vôbec nechcelo. Preto Jankov otec zahmkal tretí krát a urobil pár krokov, aby medveď uvidel kde sme. Ani tak sa mu veľmi nechcelo odísť a len s nevôľou, sebavedomo, s hlavou otočenou smerom k nám sa pomaly pohol od nás doľava. Dal nám najavo, kto je tu pánom a keby sme neboli ľudia, svoje plány by ani náhodou nezmenil".

  "Chvíľku sme počkali a išli sme sa pozrieť na miesto kadiaľ odišiel. Hlboké stopy a zdemolovaná tráva svedčili o jeho mohutnosti a cítili sme jeho odporný zápach. V uvoľnenej nálade sme neprešli ani 200 metrov, keď z vŕbového porastu pri malom potôčiku vyšla asi medvedica a prešla popred nás bez toho, aby si nás všimla. To už nikto z nás nečakal. Prešla po lúke a stratila sa v lese".

  "A tak sme sa vrátili okruhom cez miesta, kde sme hneď z rána pozorovali z diaľky veľkého medveďa naspäť k autu. O pol deviatej som bol už doma".